Mesto tieňov

EUROVISION</a></h2></div><div class=

Iné knihy Mareka Zákopčana

Zradná vášeň - ukážka z knihy

K A P I T O L A 1 ,
Na mesto padal súmrak. Pomaly sa ponáralo do tmy a ľudia sa schádzali doma so svojimi rodinami. Odpoludňajšie slnko sľubovalo ďalšiu sparnú noc. Konečne sa strácalo na horizonte a začali sa rozsvecovať pouličné lampy. Vrhali dlhé tiene na chodníky, ktoré stmavli pod rúškom nadchádzajúcej noci. Centrum sa vyprázdnilo, len kde-tu bolo vidieť ľudí, ktorí si dopriali trochu rozptýlenia po dlhom pracovnom dni, alebo zábavu v spoločnosti svojich priateľov. V pohostinstve s letnou terasou na Hornej ulici bolo vždy veľa zákazníkov – príjemné posedenie a ústretová obsluha boli zárukou, že sa tu každý cítil vítaný. Z reproduktorov sa šírili tóny hudby, prerušované len čulou vravou, smiechom a nadšenými pokrikmi hráčov stolného futbalu. Každý piatok sem zavítala živá hudba, takže večer bolo o zábavu dokonale postarané.
„Dvakrát whisky s ľadom,“ zopakovala mladá servírka objednávku dvoch mužov barmanovi. Keď jej podal poháre, zamierila s nimi k svojim zákazníkom. Predierala sa cez stoly s táckou v ruke, až na samý koniec terasy. Jeden z dvoch mužov, ktorí už na prvý pohľad vyzerali odpudzujúco, sa na ňu uprene zahľadel. Keď videl, že chce odísť, chytil ju za ruku a spýtal sa: „Ako sa voláš, mačiatko?“ „Lucia,“ odvetila s očami plnými hnevu, ale aj s troškou strachu. „Aké pekné meno,“ skonštatoval muž a pritiahol si ju bližšie. „Au, to bolí, pustite ma!“ Lucia si vytiahla ruku zo zovretia a uštedrila mu poriadne zaucho. „To si nemala urobiť,“ zašomral muž a šúchal si boľavé líce. „Veď ty ešte uvidíš!“ Lucia nečakala na ďalšie slová a odišla k pultu. Takto ju ešte nik nevytočil. Čo si to dovolil? Ako sa opovážil? Pomaly sa upokojila a odišla k ďalším zákazníkom. Jednoducho sem niekedy zavítajú príliš sebavedomí ľudia, povedala si, ktorí si potom dovoľujú rôzne neprístojnosti k mladým servírkam. Lucia sa posťažovala aj vedúcemu, ale ten len pokrčil plecami a povedal, že ak sa jej niečo nepáči, môže odísť. Ale to, samozrejme, nechcela, a tak ticho znášala nemálo neslušných narážok. Väčšinou však mala so zákazníkmi dobré vzťahy. Mnohí ľudia sa sem radi vracali a zavše jej nechali aj štedré prepitné. Mala rada svoju prácu, ale niekedy by najradšej hodila tácku na zem a odišla. Práca sa jej končila o deviatej, vtedy ju prišla vystriedať jej kolegyňa a zároveň priateľka – Miriam. „Ako to tu dnes vyzerá?“ spýtala sa Miriam, uväzujúc si zásteru s logom pohostinstva. „Otrasne. Daj si pozor hlavne na toho chlapa v kúte,“ kývla nebadane hlavou. „Len nech sa o niečo pokúsi. Potom dačo zažije. Urobím s ním krátky proces.“ Lucia sa zasmiala. To bola celá Miriam. Vždy pripravená brániť seba aj ju vďaka ohnivému temperamentu, ktorý podčiarkovali aj jej sýtočervené vlasy. Lucia sa obliekla a vyšla zadným východom. Miriam si všimla, že odišiel aj spomínaný muž. Ako dobre, pomyslela si, aspoň mám o jednu starosť menej. Cesta domov autobusom trvala Lucii asi pätnásť minút. Plánovala ísť po chodníku smerom k Námestiu slobody, ale keď hodila pohľad na hodinky, zistila, že autobus onedlho odíde. Nervózne si zahryzla do pery. Nerada chodila tmavými cestičkami, ale nemala na výber, ak nechcela čakať polhodinu na ďalší spoj. Vyšla z podniku zadným vchodom. Dúfala, že keď pôjde cez park Múzea SNP, dostane sa na zastávku rýchlejšie. To však znamenalo ísť po strmých, neopravovaných schodoch, navyše obohnaných hustým porastom. Takmer ju nebolo ani vidieť. Mala plavé vlasy, čierne tričko a nohavice nerozoznateľnej farby, tú pôvodnú už dávno stratili. Zakrádala sa potichu ako myška a nervózne sa obzerala, želajúc si, aby už bola doma. Takéto pocity prežívala každý deň. A nielen počas večera… Keď schádzala po schodíkoch k parku, začula za sebou ťažké kroky. „Ahoj, Lucka, mačiatko!“ Barytón nepríjemného muža z kaviarne jej trhal sluch. Bol hrubý a chrapľavý. Otočila sa. Mužov pohľad neveštil nič dobré. Vyzeral ako dravec číhajúci na korisť. „Čo chcete?“ spýtala sa vydesene. „Sledujete ma?“ „Prišiel som si po odplatu. Už si zabudla, čo si si dovolila? Ponížila si ma, a to ja neznesiem, počuješ?! Neznesiem!“ Srdce si cítila až kdesi v krku. Strach ju premohol a celá sa roztriasla. Kdesi čítala, že takíto ľudia sú schopní človeka zabiť bez toho, aby na to mali nejaký konkrétny dôvod. Zúfalo si želala, aby niekto prišiel a zachránil ju. Na druhej strane si uvedomila, že nik so zdravým rozumom by sa teraz v noci v parku neprechádzal. Nemienila tam naďalej nečinne stáť. Obrátila sa a zrýchleným krokom sa pustila nadol. Jeho mocná ruka ju však schytila za rameno. Lucia sa pokúsila volať o pomoc, ale muž jej priložil ruku na ústa a zasyčal: „Buď ticho! Ak čo len cekneš, zabijem ťa!“ Musela niečo urobiť. Vzoprela sa a kolenom ho z celej sily kopla do slabín. Muž zreval a na okamih ju pustil. Lucia to využila a dala sa na útek. Jej prenasledovateľ sa však rýchlo zorientoval, dobehol ju a zhodil na zem. Ľahol si na ňu a lačne ju pobozkal. Luciu naplo na vracanie. Odhrnul jej plášť a začal ju bozkávať na krk. Znova sa pokúsila volať o pomoc. Zabárala mu nechty do tváre a ťahala ho za vlasy, ale nič tým nedosiahla. Vtom muž zacítil, že ho niekto zozadu chytil. Akýsi chlap ho zdvihol a udrel. Spadol na zem a chvíľu zmätene, nechápavo civel pred seba. Čo najrýchlejšie sa pozviechal a dal sa na útek. „Slečna, ste v poriadku?“ spýtal sa Luciin záchranca. Sklonil sa k nej, aby jej pomohol vstať. Keď sa Lucia pozviechala a spamätala zo šoku, ktorý práve prežila, odpovedala: „Áno... Myslím, že áno.“ „Čo sa stalo?“ opýtal sa, držiac ju pod pazuchou. „Mala som s tým chlapom problémy v podniku, kde pracujem. Musel ma sledovať, keď som šla domov.“ Pohľadom zhodnotila muža, ktorý jej pomohol. Bol príťažlivý a v očiach mal ustarostený výraz. Až potom si všimla, že má na sebe policajnú uniformu. „Ste... v práci?“ nadhodila, pokúšajúc sa o zdvorilú konverzáciu, hoci hlas sa jej triasol od rozrušenia. Neznámy sa usmial a odvetil: „Áno, som policajt. Sme s kolegom na bežnej pochôdzke. Začul som krik, a tak som sa prišiel pozrieť, či niekto nepotrebuje pomoc. A ako vidím, prišiel som práve včas.“ „To áno. Ešte chvíľu a bolo by neskoro. Och, prepáčte, ešte som sa vám nepredstavila. Volám sa Lucia Konelová, a vy?“ „Moje meno je Daniel. Daniel Müller. Lucia, asi by bolo dobre, keby ste pouvažovali, či nepodáte trestné oznámenie.“ „Nemyslím. Čo sa stalo, stalo sa. Už sa to nezmení.“ Vedela, že by bolo rozumné zájsť na políciu, ale najradšej by na to čo najskôr zabudla. „Sľúbte mi, že o tom aspoň pouvažujete,“ naliehal. Čo ak by jej aj naďalej od toho grobiana hrozilo nebezpečenstvo? „Dobre teda, sľubujem.“ „Nájdete ma na policajnej stanici.“ „Áno, samozrejme, ďakujem vám.“ Keď si už nemali čo povedať, rozlúčili sa. Po teplom kúpeli a šálke horúceho čaju znova o všetkom popremýšľala. Napokon sa rozhodla, že podá žalobu na muža, ktorý ju chcel znásilniť. Pôvodne to nemala v úmysle, ale čo ak mu padne za obeť ďalšie nič netušiace mladé dievča? To by nechcela. Ak by bol vo väzení, nemohol by predsa nikomu ublížiť. A ak by sa niečo stalo, tak len kvôli nej, pretože s tým nič neurobila, hoci mohla. Zatelefonovala Miriam, povedala jej, čo sa stalo, a dohodli sa na stretnutí v reštaurácii. Keď Lucia na druhý deň vošla do dohodnutého podniku, Miriam na ňu už čakala. „Ahoj,“ vstala a pobozkala ju na líce. „Rýchlo si sadni a spusti.“ „Veď som ti všetko porozprávala do telefónu.“ Miriam sa usmiala a nadvihla obočie. „Ale mňa zaujíma Daniel.“ „Nič si nenamýšľaj. Vôbec nie je môj typ, aj keď vyzerá skvele.“ „Stretneš sa s ním ešte niekedy?“ vyzvedala priateľka. „Jasné. Popoludní zájdem na políciu podať žalobu.“ „Nemám ísť s tebou?“ „Netreba. Radšej choď dospať prebdenú noc.“ Miriam zívla. „Áno, tá nočná mi dala zabrať.“ Zrazu si Lucia na niečo spomenula. „Erik ma nespomínal?“ spýtala sa s dychtivým výrazom v očiach. „Nie, nezmienil sa o tebe ani slovkom.“ Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Pozri... Ak by o teba stál, už by ti to dal najavo. Zabudni naňho. A okrem toho, je to iba obyčajný barman. Aká budúcnosť by ťa s ním čakala?“ „Budúcnosť plná lásky.“ „Och, s tým na mňa nechoď. V manželstve sú predsa najdôležitejšie peniaze.“ „Ty si skrátka zarytá materialistka. A čo láska?“ „Tá časom príde. Nebude ťažké zaľúbiť sa do muža s tučným bankovým kontom.“ Lucia sa zasmiala. „Choď si už radšej pospať. Nech sa ti sníva o tvojom sladkom milionárovi.“ „To sa mi aj bude. A ty, zlatko, zasa snívaj o svojom chudobnom barmanovi.“ „Och, padaj! Si nepolepšiteľná!“ povedala Lucia s úsmevom, lebo svoju priateľku mala naozaj rada. Poobede nastúpila na autobus a odviezla sa rovno pred budovu polície. Keď vošla, vôbec si neuvedomila, že by tam mohol vládnuť taký chaos. Zatknutí ľudia, čakajúci, čo s nimi bude, sa prekrikovali, škriepili, nadávali, policajti sa ich snažili všemožnými prostriedkami utíšiť, ale bezvýsledne. Niektorí muži si ju hodnotiaco prezreli. Nemala z toho dobrý pocit, najmä po predošlej noci. Odišla k žene, ktorá sedela za pultom a niečo nahadzovala do počítača. Žena zodvihla hlavu a spýtala sa: „Prosím?“ „Prišla som za Danielom Müllerom,“ odvetila Lucia a povedala jej svoje meno. „Sadnite si, o chvíľu sa vám bude venovať. Dám mu vedieť, že na neho čakáte.“ Lucia si sadla na jediné voľné miesto, vedľa spiaceho bezdomovca. Páchol cigaretovým dymom a alkoholom. Nevedela pochopiť, ako môže niekto viesť taký spôsob života. Peniaze, ktoré získali, mohli minúť aj lepšie ako na svoje neresti. Obdivovala ľudí, ktorí vydržali na takomto mieste pracovať. Neprešlo ani desať minút, keď sa otvorili dvere na jednej z kancelárií a zjavil sa v nich Daniel. „Dobrý deň, Lucia, poďte dnu.“ Vnútri to vyzeralo oveľa lepšie ako vonku. Bolo tu ticho a hlavne čisto. „Ste pevne rozhodnutá podať trestné oznámenie?“ spýtal sa. „Áno, som.“ Sadol si za počítač. „V tomto počítači sú uložené informácie o zločincoch – fotografie, mená, údaje o výške, hmotnosti a podobne. Sadnite si ku mne. Spoločne prejdeme všetkých a dúfam, že ho medzi nimi spoznáte.“ Zapol počítač, stlačil zopár kláves a na obrazovke sa ukázala prvá tvár. „Sú zoradení podľa abecedy,“ povedal jej. Luciu po čase z dlhého sedenia na nie príliš pohodlnej stoličke rozbolel chrbát. Daniel si založil okuliare, pretože niekedy ho z hľadenia do počítača boleli oči. Lucia si odpila z kávy z automatu stojaceho na chodbe, ktorú im doniesol Danielov kolega. Už strácala nádej, keď sa na monitore zjavila známa tvár. „To je on!“ vykríkla. „Ste si istá?“ opýtal sa, hoci aj jemu to bolo jasné. Ale spýtať sa musel. „Na fotke má také isté hrozivé oči ako v skutočnosti. Na ten pohľad sa nedá zabudnúť. Je to on. Určite.“ Pozorne si prezrela jeho údaje: Martin Strnad, výška 189 centimetrov, váha 95 kilogramov, vlasy hnedé, oči sivé. „Má na krku lúpežné prepadnutie a ukradnuté auto,“ povedal Daniel. Po chrbte jej prebehli zimomriavky.
Poslední komentáře
07.04.2009 11:21:33: Táto kniha je fakt super! Od začiatku je napinává a rozbehnutá. Ja osobne sam sa do nej veľmi začíta...
 
EUROVISION</a> </div><div class=